Aktuálny odkaz Komenského Veľkej didaktiky

2 AKTUÁLNY ODKAZ VEĽKEJ DIDAKTIKY

2.1 Úvod

     V nasledujúcich riadkoch sa pokúsime múdrosť Veľkej didaktiky osvetliť svetlom prítomnosti a ukázať možnosť a nutnosť jej terajšieho a budúceho použitia.. Tieto výklady si nerobia nárok na neomylnosť, budeme sa však snažiť ukázať čo najprirodzenejším spôsobom (podľa zákonov prírody) medzery súčasnej školy a navrhnúť riešenia. Čo tu podávame je výsledkom nášho presvedčenia a nášho vnútorného cítenia, že to tak je. Majú byť zamerané na tie časti Veľkej didaktiky, ktoré už Komenský novátorsky zamýšľal, ale ktoré ani dodnes nenašli uplatnenie, napriek ich nutnosti a prospešnosti.
     Vo venovaní Veľkej didaktiky sú ponosy na skazenosť ľudstva a na slepotu ľudstva, ktoré to nechce vidieť. [18] To platí i pre dnešok, ktorý nie je mravným (a vôbec už nie zbožným) pokrokom. Zdanlivý pokrok vidieť iba z úzkeho materialistického hľadiska, napríklad v technike. Okrem nej však upadá takmer všetko – mravnosť, zbožnosť, rodina, škola, štát, cirkev.
     Veľká didaktika však naznačuje aj útechu: Svet stvorený Stvoriteľom je dokonalý, so spravodlivými zákonmi. Odklonil sa od nich iba človek, keď tisícročia konal svojvoľne a nesprávne. Ak sa človek opäť bude snažiť žiť podľa zákonov prírodných, Božích, môže postupne napraviť svoje pochybenia a žiť život šťastnejšie.
     Najlepšie je začať u mládeže. Pretože ohybné mladé prúty ľahko narovnáme, oproti starým tvrdým konárom, ktoré sa poľahky zlomia. Preto ak by niekto chcel pokračovať v Komenského Všenáprave musí na prvých miestach počítať so správnou výchovou a vzdelávaním mládeže.

2.2 Miesto človeka vo Stvorení

     Človek vyšiel z Raja ako nevedomé semienko. Vyhnala ho túžba po poznaní seba a Stvorenia. Preputoval svety smerom nadol až k tejto Zemi, kde sa narodil. Tu mu je poskytnutý určitý čas, aby sa v premenách života vyvinul na sebavedomého, cnostného, pracovitého, prirodzeného ľudského ducha. Po ukončení vývoja preputuje svety smerom nahor až do Raja, do svojho domova, do Kráľovstva nebeského, kde bude žiť v blaženej činorodej práci naveky. [19]
     Nie každý sa však do Raja vráti, ako nám hovorí Podobenstvo o rozsievačovi. [20] Pretože niektoré vysiate semená sa neuchytia a zahynú, alebo pre iný dôvod nevydajú plody. Tak isto človek, ktorý sa nerozvíja, alebo sa rozvíja nesprávnym smerom nie je upotrebiteľným plodom. Sám sa vylučuje zo šťastia a z Raja, lebo voľba bola na ňom. Po skončení všetkých dní bude jeho vedomie bolestne rozomleté a do Raja sa vráti iba nevedomé semienko, ktorému bude daná nová možnosť k vývoju.
     Z predchádzajúceho vyplýva, že posledný cieľ človeka je mimo tohoto pozemského života. [21] Je dlhodobo neznesiteľné a zbabelé myslieť si, že pozemskou smrťou sa pre človeka všetko končí. Nebolo by rozdielu v konci života dobrého a zlého človeka, pretože žiaden by nedostal odmenu. Týmto by život strácal zmysel, cenu.
     Takisto je nesprávna myšlienka, že dieťa sa rodí čisté a je ako nepopísaná tabuľa, že jeho bytie zrodením začína. Potom by bol bezo zmyslu krátky život niektorých detí. Navyše deti ukazujú úplne odlišné danosti, ktoré sú výsledkom, plodmi minulých životných premien.
     Tak je naša pozemská škola ako ľudský život:

jednotlivé triedy pre žiaka sú jednotlivými ľudskými životmi pre človeka – v každej triede od žiaka budú požadovať viac ako v predchádzajúcej, takisto aj od človeka v každom ďalšom živote bude požadované viac
knihy a zošity pre jednotlivé ročníky sú pozemské telo a rozum pre človeka – každý ročník začína žiak s novými knihami a nepopísanými zošitmi, takisto človek dostane nové pozemské telo a rozum, ktorý si nič nepamätá z predchádzajúceho života (žiak si predchádzajúci ročník pamätá, takisto človek si predchádzajúci život pamätá aj keď kvôli materializmu iba veľmi málo a prejavuje sa iba v danostiach)
škola má určitý počet ročníkov na vzdelanie žiaka, takisto človek ma určitý počet životov na zdokonalenie seba – ak žiak nezvláda učivo, nedôjde do posledného ročníka a je menej potrebný pre spoločnosť, takisto ak sa človek nevyvinie za určený čas je pre Stvorenie nepotrebným plodom
školské prázdniny sú ako medziobdobia medzi životmi na onom svete – prázdniny umožnia oddych a iný pohľad na život žiaka, presne ako medziobdobia medzi životmi pre človeka
maturita alebo výučný list žiaka sú ako vyvinuté danosti a cnosti človeka – maturita zabezpečí žiakovu osožnosť v ďalšom živote, takisto vyvinuté danosti a cnosti určujú osožnosť človeka a umožňujú vstup do Raja
vzdelávanie v dospelosti je ako radostné učenie sa v Raji pre ďalšie činnosti – vzdelávať sa treba neustále, ale v dospelosti (alebo v Raji) sme už plnohodnotní ľudia za seba zodpovední.

     Súčasný pohľad na začiatok a koniec pozemského života je iba výsledkom tisícročia trvajúceho prikláňania sa človeka k hmotnému, pozemskému.
     Kedysi to bolo iné: Duch, jadro človeka, to čo v človeku cíti a prežíva malo kedysi za sluhu rozum, ktorý mu mal uľahčiť život na Zemi. Duch človeka vie čo je dobro, krása, spravodlivosť, láska.
     Rozum, ako produkt mozgu, ako nástroj, vie iba čo je osobný prospech, móda, požadovačnosť bez plnenia si povinností, zmyselnosť. Rozum teda pre svoje prirodzené hranice (je iba produktom hmoty) zúži všetky pojmy a keď nie je ovládaný duchom všetko zvrhne.
     My ľudia sme za svojho pána ustanovili dobrovoľne rozum. Sluhu sme vymenili za pána. Nestačilo nám šťastie, my sme chceli určovať čo je správne a čo nie. Chceli sme vylepšiť zákony stvorené Stvoriteľom, chceli sme byť múdrejší ako Stvoriteľ!
     Teraz prežívame dôsledky tohoto rozhodnutia. Všetko vidíme a poznávame iba cez zúženú štrbinu svojho rozumu neschopného vidieť celok. Pritom si myslíme, že vidíme najviac ako sa dá a všetko čomu nemôžeme po-rozum-ieť odsúvame do iracionality. Podľa mienky nášho rozumu do niečoho neplnohodnotného, do niečoho čím sa nehodno vážne zaoberať a vážne to brať.
     Iracionalita, lepšie povedané nad-rozumnosť, je oblasť vlastného prežívania človeka, oblasť neporovnateľne širšia ako rozum. Ak sa človek vie podľa nej riadiť správnejšie sa rozhoduje, tvorí krajšie a trvalejšie veci, je živší a teda šťastnejší. Ba čo viac, prežívanie človeka, jeho cit, dokáže vôbec prijať a pochopiť hodnoty ako sú: spravodlivosť, láska a čistota.
     Rozumár (racionalista) toto nedokáže, preto pod spravodlivosťou chápe iba ľudský dohovor vyjadrený v zbierke písaných zákonov. Lásku chápe ako telesnú náruživosť a čistotu (prostotu) chápe ako prebytočnú, ako príťaž.
     Podobne je to s uznaním Raja a Stvoriteľa. Raj je mimo chápavosti rozumu, lebo je vysoko nad hmotným svetom, preto ho racionalista nemôže uznávať (iba ak slepou vierou). A Stvoriteľ, ten je nad chápavosťou aj obyvateľov Raja, tým menej obyvateľov Zeme vzdialenej od Raja a ešte menej materialistu ešte užšie obmedzeného.
     Každý kto uznáva iba rozum (racionalitu) sa dobrovoľne priznáva k svojej chcenej obmedzenosti! Takým je každý skutočný materialista, je jedno, či to je politik, robotník, kňaz, umelec alebo učiteľ a je jedno či si obmedzenie prizná alebo nie. Keďže o svojom obmedzení nevie, ale vidí jeho hranice, myslí si, že je na vrchole možného poznania. Z toho dôvodu potom vnucuje svoje postoje a poznanie ostatným ľuďom inej mienky, teda okrem iného aj deťom jemu zvereným.
     Panstvo rozumu namiesto služby rozumu duchu je hlavným zlom na tejto Zemi. Všetko zužuje, kriví, utláča, nenechá voľne dýchať. Z neho potom vystupujú takmer všetky ostatné zlá.
     Riešením tohoto neradostného a zahanbujúceho stavu je návrat k ozajstnej prirodzenosti. Teda vláde ducha a službe rozumu. O to isté, ale vyjadrené inými slovami bola snaha vo Všeobecnej porade o náprave vecí ľudských od Komenského.

2.3 Harmonický rozvoj človeka – vzdelanie, mravnosť, zbožnosť

Ako sme v predchádzajúcej podkapitole ukázali jeden pozemský život je ako jeden ročník v škole. Tomu treba prispôsobiť výchovu a vzdelávanie človeka zohľadnením nasledujúceho:

každé dieťa je na inom stupni duchovného vývoja – hoci sme mali všetci rovnaké možnosti na vývoj, niekto príležitosti využil, ale iný nie. Preto nemožno čakať a požadovať od všetkých rovnaký výkon. V dnešných školách sa rozdielny prístup k žiakom uplatňuje, ale bez poznania základných príčin rozdielov. Na menej nadaných žiakov sa netreba hnevať. Ak niekto tisíc rokov zameškal, tak my to za jeden rok nedobehneme, ale aj tak mu môžeme pomôcť primeranými požiadavkami. Naopak nadané deti môžu byť duchovne vyspelejšie ako ich učiteľ, ktorý ich nemusí chápať. Musíme však pripomenúť, že neplatí: ak sa žiak lepšie učí je duchovne vyspelejší. Toto vyžaduje väčší nadhľad. Vidno tiež, že pozemská staroba nie je mierkou múdrosti človeka.
každé dieťa ma iné životné úlohy, ktoré sú značne závislé na stupni duchovného vývoja – jedno sa má napríklad starať o chorých, kým iné má maľovať obrazy. Preto nie každému vyhovuje dnešná škola, nie každý je v nej úspešný alebo dokonca schopný či ochotný dokončiť ju. Ako príklad poslúži Einstein. Žiaľ, strnulosť dnešnej školy málo napomáha či už nadaným deťom, alebo deťom so osobitnými požiadavkami na vzdelanie.

     Dieťa ešte nie je plnohodnotný človek za seba zodpovedný, preto má ochrancov a vychovávateľov (rodičov, učiteľov, anjelov strážnych). Neplnohodnotný je preto, lebo duch, živé jadro človeka sa ešte nemôže naplno prejavovať, je akoby v hrade so zdvihnutým padacím mostom. V tomto čase čaká na vyvinutie pozemského tela, svojho nástroja.
     Plné pôsobenie ducha človeka nastane nástupom pohlavnej sily, čo sa udeje v puberte. [22] Človek sa stáva za seba zodpovedným, dokonca aj pred pozemským písaným zákonom (v pätnástich rokoch).
     Rozvíjať ducha pred jeho zjednotením s pozemským telom je nemožné, chýba k tomu cesta. Poznanie o Bohu a iné duchovné veci (napríklad zmysel života) dieťa nemá čím pochopiť. Ak by sme sa mu to snažili sprostredkovať (tak ako sa dnes často deje), stane sa to iba neučenou vecou a zvykom, čímsi vonkajším. Pri vstupe do dospelosti mladý človek musí tieto základné veci prehodnotiť. Ak to odmietne, vykoná nesprávne alebo vlažne ostane v slepej viere (tak často dnes videnej v rôznych náboženstvách). Slepá viera ostane niečím vonkajším, čo bráni a prekáža rozvoju vnútorných síl.
     Úlohou školy je teda pripraviť duchu dôstojný nástroj na pôsobenie a bývanie v hmotnosti a po vstupe ducha do činnosti tohoto viesť k múdrosti presahujúcej pozemský život.
     Rozvíjať a pestovať treba: telo, dušu, ducha.

Pozemské telo

správny pohyb, stravovanie, hygiena
primerané vedomosti a činnosti pre rozum, aby mohol byť človek nazvaný rozumným: aby vedel pozorovať a pomenúvať veci, poznať zariadenie sveta, silu živlov, zmeny času, hviezdy, živočíchy, rastliny, ľudské myšlienky, znalosť remesiel a jazykov. [23]

Duša – nehmotné obaly ducha, to čo ostane po pozemskej smrti na onom svete.
pestovanie a oceňovanie krásy
všetky umenia
prirodzenosť vystupovania
pochopenie a uznávanie ostatných ľudí a tvorov
láska ku všetkému, k bytostiam, k ľuďom a k sebe samému
skromnosť, usilovnosť, čestnosť, vernosť a ďalšie cnosti

Duch – jadro človeka, to čo cíti, žije, rozhoduje sa a oživuje dušu a telo. Je to to najvyššie na Zemi a činí preto človeka pánom nad ostatnými tvormi.
pochopenie a uznanie zákonov Božích (Božej Vôle)
poznávanie celého Stvorenia, ako diela Stvoriteľa
pochopenie zmyslu života (odkiaľ ideme, kam a čo tu máme činiť).

Vzdelávať treba primerane všetky tri zložky, lebo sú tu na Zemi nerozlučne spojené. Každá zložka potrebuje iný obsah. Veľká didaktika to označuje ako: [24]

vzdelanie – pre telo
mravnosť – pre dušu, v súčasnej škole tomu hovoríme výchova
zbožnosť – pre ducha, v súčasnej škole takmer chýba, okrajovo sa snaží cirkev, nazvať by sme to mohli pre dnešnú dobu rozvoj ducha.

Teda dnešný výchovno-vzdelávací proces postihuje dušu (výchova) a telo (vzdelanie) a duch (rozvoj ducha) sa zo školy vytratil. Škola, ktorá chce celostne rozvíjať človeka sa teda môže nazvať: školou rozvoja ducha, výchovnou, vzdelávacou. Namiesto dnešnej školy výchovnej, vzdelávacej.
Musíme upozorniť, že pod pojmom vzdelanie niekedy myslíme rozvoj všetkých troch zložiek (vzdelanie, mravnosť, zbožnosť). Je to kvôli tomu, že nevieme o zaužívanom slove na vyjadrenie všetkých troch zložiek. Snáď by sa to mohlo nazvať: harmonický rozvoj človeka, prijímanie životných múdrostí alebo podobne.

2.4 Prirodzenosť vzdelania, mravnosti, zbožnosti

     Človek začal svoju púť ako nevedomé semienko, alebo jadierko v Raji.
     Každé semienko, napríklad stromu, má v sebe danú možnosť vyvinúť sa, v našom prípade na strom. Treba mu poskytnúť iba potrebné podmienky – pôdu, vodu, svetlo, živiny. Dovnútra do jadierka netreba pridávať nič, je tam už všetko potrebné na to aby narástol strom z konármi, lístím, kvetmi a plodmi.
     Takisto jadro človeka má už v sebe možnosť vyvinúť sa na zrelého človeka nesúceho plody. Treba mu poskytnúť iba podmienky. Pôdou pre človeka je narodenie sa na Zemi, vodou čerpanie z Božej Sily chuť do života. Svetlom poznanie zákonov a svojho okolia. Živinami sú všetky životné situácie učiace človeka, v radosti alebo žiali, životným múdrostiam.
     V jadierku budúceho človeka je prítomná aj túžba po poznávaní a poznaní, chcenie vyvíjať sa a vyvinúť sa, vytvárať nové diela a zdokonaľovať svoje okolie.
     Rozdiel medzi jadrom stromu a jadrom človeka je ten, že z jadierka buku vyrastie vždy strom buk (ak nezakrnie). Jadro človeka má však širšiu pôsobnosť. Môže si vyberať, ktoré danosti rozvinie, ktoré nie a ktoré zvrhne. Za to však nesie zodpovednosť: bude sa mať dobre a šťastne ak vyvinie cnosti alebo zle (život ho bude tvrdo obrusovať) ak sa nevyvinie, alebo nesprávne vyvinie.
     Tu na Zemi sme teraz preto veľmi rozdielni lebo sme sa tisícročiami rôzne namáhali vyvíjať. Jedným ide o skutočný pokrok a blaho ľudstva, druhým iba o svoju rodinu a tretím iba o svoje brucho. Prirodzená túžba po poznaní je preto zahrabaná u niektorých menej (či vôbec) a u iných viac.
     Druhou vecou je to, že školy najväčšou mierou rozvíjajú iba rozum (teda telo), ktorý smrťou strácame a nestará sa o harmonický rozvoj celého človeka.
     Z týchto dvoch dôvodov potom vyplýva, že nemôžeme očakávať v súčasnej škole túžbu po vzdelaní u všetkých detí. Napriek tomu ale vzdelanie, mravnosť, zbožnosť je ľudskou prirodzenosťou a nevidno ju iba u neprirodzeného človeka alebo v neprirodzenej škole.
     Prirodzenosťou tu chápeme vymedzenie úlohy pre človeka (alebo iného tvora) prírodnými zákonmi (inak volanými Vôľa Božia).

2.5 Nutnosť, čas a miesto vzdelávania, mravnosti, zbožnosti

     Zaiste je správne všetko to, čo napomáha k prirodzenosti človeka. Keďže je človeku prirodzené vzdelávať sa, vychovávať sa a rozvíjať si ducha, je dobré aj pozemské pomery uspôsobiť tejto prirodzenosti. A to aj v tom prípade, keď sa človeku nechce. Preto sa majú vzdelávať všetci bez rozdielu nadania a ochoty. Iba treba zabezpečiť, aby to bol rozvoj harmonický. Preto je lepšie, ak má niekto nadanie pre nejaké remeslo (napríklad stolárske), aby sa vzdelával iba pri práci s drevom. Neosoží tu trápiť ho školskými vedomosťami. Takému postačí aj základ zo školy a môže byť v živote pri svojom remesle šťastný.
     Bez vzdelania by však človek zakrnel, tak ako zakrnie ľudský duch bez vysokých cieľov. Nevzdelávané a nevychovávané dieťa sa nemôže stať plnohodnotným človekom.
     Vzdelávanie má teda začať a prebiehať v mladom veku, lebo ten je na to určený. [25] Základné vzdelanie je časťou človeka, tak ako jednotlivé jeho údy. Ako sa postupne formuje telo s údmi a dospieva, tak sa má formovať aj vnútro človek (vzdelaním, výchovou, zbožnosťou), teda vnútorné údy alebo schopnosti.
     Platí: „Práca šľachtí.“ Malé dieťa sa učí pohybom narábať s telom a údmi, spevňuje ich a robí ich schopnými činiť sa (nohami chodiť, rukami držať). Väčšie dieťa sa učí vzdelávaním narábať s pojmami, cnosťami, zákonmi a tým spevňuje múdrosť v sebe.

Vzdelávanie v mladom veku má za úlohu:

naučiť dieťa ovládať a rozumieť svojmu telu, vnímať okolie a komunikovať (spolucítiť) s ním
zabezpečiť osvojenie si základného kultúrneho dedičstva spoločnosti, to čo už ľudia urobili a vymysleli (to je preto aby človek nemusel začínať vždy od začiatku)
v mládeneckom veku sa zamerať určitým smerom, tam kde by chcel v dospelosti pôsobiť.

Dospelý má pokračovať vo vzdelávaní, ale zameranom na smer na ktorý je povolaný a na základné (duchovné) pravdy. Ostať iba pri rozumovom poznávaní znamená zastaviť sa vo vývoji. Znamená to iba formovať pominuteľnú hmotu (rozum) a to čo je večné a živé si nevšímať, nechať to chradnúť a živoriť. Rovná sa to premárneniu jedného pozemského života.
Vzdelávanie má prebiehať na mieste na to určenom, teda v škole. Pretože:

napodobňovaním jeden druhého sa žiaci rýchlejšie učia
učitelia sa učia od kolegov
v škole sú vytvorené najlepšie podmienky – učebné pomôcky a podobne.

2.6 Chlapci a dievčatá

Vzdelávať sa majú chlapci a dievčatá, to je dnes našťastie samozrejmé.
Bližšie nás to však núti osvetliť pojem rovnoprávnosti, pretože dnes je v tom veľa zmätku a nezdravostí už na škole a neskôr v celej spoločnosti:

medzi ľuďmi má byť rovnoprávnosť, lebo všetci sme vyšli z rovnakého stavu (nevedomého jadierka v Raji)
právo môže požadovať iba ten, kto si plní svoje povinnosti.

Z toho vyplýva:

rovnoprávnosť má byť medzi mužom a ženou
muž môže vyžadovať právo pre seba ak si plní svoje mužské povinnosti
žena môže vyžadovať právo pre seba ak si plní svoje ženské povinnosti
povinnosti muža a ženy sú rozdielne, ale rovnako dôležité! Bez žiadnej z nich by nefungovala správne rodina ani spoločnosť.
muž nemá čo hovoriť žene do jej povinností a žena nemá čo hovoriť do mužových povinností
ak muž plní ženské povinnosti, stáva sa zženštilým, neplnohodnotným mužom, lebo nerozvíja mužské danosti, ale ich potláča
ak žena plní mužské povinnosti, stáva sa mužatkou, neplnohodnotnou ženou, lebo nerozvíja ženské danosti, ale ich potláča
rovnoprávnosť muža a ženy neznamená, že muž aj žena budú ovládať a robiť rovnaké veci. Naopak je to na škodu, lebo je to proti zdraviu a určeniu jednotlivých pohlaví.
zženštilí muži a mužatky sú karikatúrou človeka a tvoria chorú spoločnosť (najvypuklejšie to vidno na nesprávnej sexuálnej orientácii).

Znaky pohlaví ktoré je nutne zohľadniť pri vzdelávaní:

žena (dievča) – je citlivejšia, jemnejšia, určujúca, vie čo robiť, je krkom, celé jej pôsobenie je pasívnejšie
muž (chlapec) – je silnejší telesne, hrubší, vykonávajúci, vie ako robiť, je hlavou, celé jeho pôsobenie je aktívnejšie.

O tomto treba popísať ešte veľa kníh, lebo dnes na to spoločnosť veľmi chorľavie.

2.7 Všeobecné vyučovanie

Všeobecne to znamená, aby sa žiaci naučili všetko čo je pre nich potrebné. Teda múdry výber zo všetkých doteraz nazhromaždených poznatkov. Pritom treba harmonicky rozvíjať telo, dušu, ducha, lebo iba vtedy človek plní svoju úlohu a môže byť šťastný. Veľká didaktika preto hovorí: [26] „Nešťastné vzdelanie, ktoré neprechádza v mravnosť a pobožnosť! Lebo čo je vzdelanie bez mravnosti?“ „Vzdelanie u človeka necnostného je zlatý šperk na pysku svine. A ako drahokamy sa neusadzujú do olova, lež do zlata a oboje spolu krajšie žiari, tak vedomosti sa nemajú spájať s neviazanosťou, ale s cnosťami a jedno druhému pridá ozdoby. A keď k tým dvom veciam pristúpi pravá zbožnosť, bude dokonalosť dovŕšená.“
Toto môžeme doplniť príkladom nacistu, ktorý mal IQ 150 a vymýšľal ako hubiť protivníkov. A nakoniec každý vidí v svojom okolí (neraz na významných miestach) veľa inteligentných ľudí, ktorí však morálku neuznávajú o pravej zbožnosti ani nehovoriac. Takí ľudia pôsobia nepríjemne a človek sa im vyhne, ak môže.

2.8 Nevyhovujúce školy

     Čítajúc túto kapitolu vo Veľkej didaktike si človek môže myslieť, že to Komenský písal teraz a nie pred štyrmi storočiami. Preto budeme z nej viacej vyberať. [27]
     Kde je škola, ktorá si dala za cieľ vychovať za cieľ harmonicky rozvinutého človeka (nehovoriac o tom, že to niektorá dosiahla)? Nanajvýš sa zmohla na frázu: vychovávať v ideách humanizmu a demokracie.
     Pod humanizmom sa myslí ľudskosť alebo služba ľudstvu, teda ľudskej spoločnosti. Lenže nie služba ideálnej, harmonickej spoločnosti, ale spoločnosti na akej sa ľudia dohodli. Spoločnosti zo všetkými sprievodnými znakmi rozumovej (obmedzenej) výstavby: útlak národa národom, vykorisťovanie človeka, povoľnosť až tolerovanie nemorálnosti a nezákonnosti, vláda peňazí.
     Pod demokraciou, vládou ľudu, si priemerný človek predstaví toto: každý si môže robiť čo chce, len sa mu jeho prípadné nezákonnosti a nemorálnosti nesmie prísť. Teda demokracia – prispenie každého človeka do spoločnej výstavby spoločnosti už asi neexistuje.
     Takéto sú idey súčasnej spoločnosti a škola ich iba preberá. Spoločnosť určuje spôsob vzdelávania, jeho ciele (to platí vždy). Nestačí teda v žiadnom prípade reformovať školy nejakým programom z ministerstva. Budú to zmeny, ktoré iba málo prispejú k harmonickému rozvoju človek (vzdelanie, mravnosť, pobožnosť), ale budú veľa stáť. Pretože chorá spoločnosť nemôže vytvoriť zdravú školu a nedá sa odizolovať škola od spoločnosti.
     Zaiste, keby najlepší ľudia spoločnosti boli v školách ako učitelia, zlepšenie by nastalo. Ale... Tak ako je to dnes: Takmer nadarmo sa bude sebelepší učiteľ snažiť vštepovať múdrosti do žiakov (osloví iba málo jedincov), pretože žiaci:

vyjdú zo školy a na ulici vidia špinu
prídu domov a v rodine sú nemorálnosti
otvoria knihu, časopis... to isté
pustia televízor... Sodoma Gomora
idolom spoločnosti je zbohatlík bez práce
najkrajšími chrámami nie sú domy Božie ale domy peňazí (banky)
a veľa ďalšieho.

     Preto už Komenský na to prišiel: Školu nemožno napraviť bez nápravy spoločnosti, teda človeka. Ba naopak náprava školy je len jeden z najdôležitejších bodov nápravy spoločnosti. O tom je jeho „Všeobecná porada o náprave vecí ľudských“, spomínaná v tomto spise vyššie.
     Všetky chyby škôl, ktoré spomína už Veľká didaktika sú aj v dnešnej škole (radšej nehľadáme ďalšie). Zmenili sa iba formy, preto sa niekomu zdá, že sú to chyby iné. Vtedy aj teraz tieto chyby preberala škola od spoločnosti, lebo je jej časťou (čo musíme pripomínať stále dookola).
     Sú to napríklad tieto chyby. Porovnáme ich formu za Komenského a dnes:

kedysi neboli školy všade, dnes niet peňazí na ich normálne fungovanie
kedysi boli školy hlavne pre majetných, dnes na niektorú školu sa dostane žiak iba kvôli známostiam a úplatkom než so schopnosťami
kedysi sa používala veľmi tvrdá metóda (mučiareň ducha), dnes tvrdosť hmotnej palice vystriedala tvrdosť požiadaviek a psychického nátlaku (tvrdosť učiteľovho srdca je rovnaká ako kedysi)
kedysi sa vzdelanie podávalo pomätene a nesprávne, lebo to čo bolo treba obzvlášť vštepovať do duší (mravnosť, zbožnosť) to sa veľmi zanedbávalo. „O tieto bola, áno, vo všetkých školách menšia starostlivosť, takže väčšinou vychádzali odtiaľ namiesto tichých baránkov divé osly a neskrotné a bujné mulice, a namiesto povahy, spôsobilej pre cnosť, odnášali si len povrchnú uhladenosť mravov, akési pyšné cudzie šaty a pre svetské márnosti vycvičené oči, ruky a nohy.“ „Ale prečo sa v školách vôbec nedotýkali otázok dobrého žitia?“, [28] hovorí Veľká didaktika. Dnes je to navlas rovnaké: učiteľ tlačí do znechutených žiakov množstvo poznatkov, ktoré v živote ani z desatiny nevyužije. Zato o mravnosti, zbožnosti žiakom povedať nevie nič múdre, ba naopak sami žiaci robia problémy (mravnosti, zbožnosti) na vyučovaní.
kedysi podávali vedomosti nie mierne po kvapkách, ale násilím vtláčali, dnes je to opäť takmer rovnaké
kedysi sa sotva kŕmili mysle pravými jadrami vecí (ale iba kôrkami slov), dnes takisto sa opisuje hmotný povrch vecí, k ich jadru sa nejde
kedysi štúdium latinčiny na školách trvalo roky, zato kadejakí kočiši, príštipkári pri kuchynských, vojenských a iných prácach sa sami naučili rozprávať plynule za niekoľko mesiacov. A dnes? To isté. Gramatika, slovíčka, ale potrebná znalosť jazyka až po rokoch.

Aký je tu teda pokrok? Všetci zažívame to čo trápilo už Komenského. Žiadna zmena!

2.9 Školy možno zlepšiť

     Školy možno zlepšiť, ale nemožno na to použiť nejakú normu, zákon, zvýšenie platov alebo hocičo iné vonkajšie. Zmena musí prísť od človeka, z jeho vnútra, dobrovoľne. Pretože človek nemôže zmeniť nikoho iného iba seba. Iného maximálne z donútenia, a to nie je pravá a trvala zmena.
     Takže každý jeden musí vstúpiť do svojho svedomia, hľadať a počúvať, čo treba robiť... A, že to čo sa vnútri ozýva (žiaľ u niekoho je úplne ticho) je výzva k lepšiemu životu ako to čo sa žije teraz. Keď to začne správne robiť jeden človek, slúži ako príklad pre ostatných, ktorí sa môžu pridať. Keď ich bude viacej, či dokonca veľa, ozdravie aj spoločnosť, ktorú vždy tvoria iba jednotliví ľudia.
     Zamýšľané a neskôr vysvetlené kroky Veľkej didaktiky na zlepšenie škôl z pohľadu dneška:

vzdelávať všetku mládež. Dnes treba dodať: odstrániť protekciu a úplatky (hlavne pri prijímaní na školy)
zlepšiť všetky tri zložky učenia (vzdelanie, mravnosť, zbožnosť). To predpokladá zlepšiť u samotných učiteľov pravú mravnosť a zbožnosť (nie cirkevníctvo, na čo si aj Veľká didaktika sťažuje)
vzdelávanie, ako prípravu na život dokončiť pred dosiahnutím dospelosti, aby čas, keď človek má najväčší tvorivý rozmach sa využil a nie zneužil na dratie školských lavíc
aby vzdelanie prebiehalo bez bitia, tvrdosti, nútenia iba hladko, príjemne akoby samo od seba. Veľká požiadavka na učiteľa, aby mal prirodzenú autoritu, bol vzorom. Aby vzdelanie bolo iba potrebné, aby žiaci túto potrebu chápali a nasledovali.
vzdelanie pravé, dôkladné a nie zdanlivé, nepotrebné. Aby dnešný žiak skôr vedel, prečo má byť slušný k iným a už menej to aká rieka tečie stredom Konga. Aby vedeli žiaci sami dôjsť ku koreňom vecí. Aby si deti vedeli tvoriť vlastné názory a nenasledovali iné. Aby ako hovorí príslovie: Nedávali sme chudobnému človeku rybu, ale naučili ho tieto ryby chytať.
aby vzdelávanie bolo ľahké a potešujúce aj pre učiteľa (a to každý deň maximálne štyri hodiny!) Ľahko sa učí vtedy keď je spolupráca medzi učiteľom a žiakom. Dnes je to poväčšine márny boj jedného s druhými.

     Opäť všetky úmysly Veľkej didaktiky sú nesplnené (ak áno, tak iba čiastkovo)! Je to preto, že všetky body vyžadujú zmeny v celej spoločnosti, teda zmena k lepšiemu vo vnútri veľkého množstva ľudí. A to je hlavná prekážka našej lenivej spoločnosti.
     Potvrdiť a realizovať všetky požiadavky by preto znamenalo zaoberať sa dielom širším ako je Veľká didaktika, teda (viackrát spomínanou) Všeobecnou poradou o náprave vecí ľudských od Komenského. Preto aj naše zdôvodňovania často presahujú Veľkú didaktiku a idú ku hlavným koreňom ľudstva. Napriek tomu sa snažíme držať sa iba školy a vecí s ňou priamo súvisiacich, aj keď zo širšieho náhľadu.
     Platí to aj o požiadavke Veľkej didaktiky: [30] Ak chceme zlepšiť školy, musíme zachovávať vo všetkom presný poriadok.
     Poriadok znamená, že každý tvor, každá vec má svoje miesto a svoju úlohu, ktorú správne (poriadne) plní. V súčasnosti by sme to mohli nazvať harmóniou.
     Tohto poriadku sa zriekol iba človek, je teraz pokriveným kolieskom, ktoré brzdí a ruší harmonický vývoj celého Stvorenia. Ostatné tvory si plnia svoje úlohy, len človek je neporiadny. Neporiadny učiteľ nesprávne učí, neporiadny murár stavia zlé domy, neporiadny úradník robí neporiadok v dokumentoch atď.
     Navrátenie sa k poriadnosti (plneniu si svojej úlohy) človeka, spoločnosti a tým aj školy je riešením vlastne všetkých problémov. Odkiaľ sa naučiť tomuto poriadku? Odtiaľ, kde sa ešte zachováva! Teda od prírody! [31]
     Ak chceme využiť v technike prírodný zákon, tak ho napodobňovaním preberieme a využijeme: od ryby sa učíme plávať, od vtáka lietať, z obehu nebeských telies sme vytvorili hodiny atď.
     Preto ak chceme prirodzenosť v škole, treba ju brať z prírody (ako z najbližšej prirodzenej veci), keď už prirodzenosť v sebe nemáme, lebo sme ju zahrabali struskami (falošných chcení, vášní a pôžitkov).
     V ďalšej kapitole preto vyložíme zásady vyučovania a učenia sa:

všeobecné, aby nastal výsledok
zásady ľahkosti
zásady dôkladnosti.

Končíme túto kapitolu venovanú základným pilierom Veľkej didaktiky a jej odkazu pre dnešok. Sme si vedomí že:

prinášame veľa nových pohľadov na vzdelávanie
nové veci sa v strnulej spoločnosti veľmi ťažko presadzujú
oslovením ľudí múdrejších od nás vylepšovanie škôl môže dôjsť k obohateniu
niektorí ľudia s nami nebudú súhlasiť, tých prosíme, aby nám nechali náš názor, my im necháme ten ich
vylepšenie školy by sa dalo napísať krajšie a lepšie, ale svedomie nás núti vyjsť na svetlo aspoň s takýmto dielkom, lebo iné sme neobjavili.

ÚVOD

OBSAH

3 DIDAKTICKÉ ZÁSADY